Sedím sa hrane skalného hrebeňa, istiaci bod je hotový, hlasným pokrikom dávam pokyn chalanom podo mnou, že môžu liezť. Sú 4 hodiny popoludní. Slnko sa nám už značne podpísalo na tvári. Idylický jarný výstup východným hrebeňom Meletzkigrat narúša len fakt, že stále nevidíme jeho koniec. Stojíme v strede hory medzi „základným táborom“ a vrcholom a uvedomujeme si, že oba ciele sú príliš ďaleko, aby sme sa k nim dostali ešte dnes.

Od minuloročného výstupu na Mont Blanc je to už takmer 10 mesiacov. Počas zimy neleníme a zdokonaľujeme lezecké schopnosti v Tatrách. V krásnom počasí ale silných mrazoch zdolávame Gerlachovský štít a pre nepriaznivé podmienky na susednej Končistej otáčame výstup tesne pred vrcholom.

...1. deň
Je 31. mája a my opäť vyrážame z Bratislavy smer Alpy. Tento krát sme sa (opäť) rozhodli pre najvyšší vrchol. Nie, však, najvyšší celých Álp, ale „len“ tých na území Rakúska. Cesta ubieha bez problémov a už o 10 hodine prichádzame do podhorského mestečka Heiligenblut. Toto mesto je východzím bodom pre známu horskú cestu Hochalpenstrasse, po ktorej sme sa mali dostať na horské letovisko Kaiser-Franz-Josefs-Höhe, odkiaľ je to pod našu horu len hodinka chôdze. Pri prejazde cez mýto (áno, táto cesta je spoplatnená) nás milá pani otáča späť. Cesta k Kaiser-Franz-Josefs-Höhe sa (po dlhej zime) otvára až na druhý deň. Po krátkej debate volíme plán B.

Auto parkujeme asi 5 km od centra Heiligenblut v rozprávkovej kopanici Winkl, tesne pri ústí údolia, ktoré náš dnes čaká. Prvý krát obúvam nové topánky Garmont Pinnacle GTX  https://www.t-sport.sk/produkt/garmont-tower-extreme-lx-gtx-5cc2d05e5fb91-5cc2d109dde2b a už na prvý pohľad je jasné, že rozchodiť ich nebude jednoduché. Ťažkopádne na seba naložíme batohy a môžeme vyraziť. Je 11 hodín, stúpame strmou širokou cestou popri hlbokom kaňone, pot z nás tečie cícerkom a každému z nás už v hlave víria myšlienky o vrchole.

Dlhou cestou v údolí míňame horské chaty, z ktorých je vôňu domácej polievky cítiť už na 100 metrov, zrekonštruovanú kaplnku, ale aj vysunutú vyhliadkovú plošinu nad kaňonom. Roztopený sneh na trávnatých svahoch odhaľuje pestrú alpínsku flóru. Prechádzame cez potok na druhú stranu kaňonu a popri nádhernom vysokom vodopáde stúpame strmým zaisteným chodníčkom.

Na druhej strane sa chodník stále častejšie stráca pod snehovými poliami. Stopy po iných turistoch, však, v snehu nevidieť – ideme viac-menej naslepo. Prichádzame k priehrade, ktorej vodná hladina je  väčšej časti ešte zamrznutá. Potok, ktorý priehradu zásobuje, sa rozhodneme prebrodiť, keďže po lávke niet ani stopy. Chvíľka v ľadovej vode osvieži naše prehriate nohy.

Očami hľadáme pokračovanie chodníčka, ale bezvýsledne – tu je snehom pokryté všetko. Niekoľko krát skúšame prekonať strmú morénu po skalách, avšak zakaždým sa dostávame do slepej uličky. Nakoniec volíme cestu strmším firnovým svahom – prvýkrát beriem do ruky cepín. Na vrchu morény sa nám otvára nádherný výhľad na široké údolie s ľadovcom Pasterze, ktorý dodáva vodu tyrkysovo – zeleným jazerám pod ním.

Prechádzame cez visutú lávku ponad hučiaci potok, obchádzame jazero a mierime k ľadovcu. Počasie sa rázom mení. Okolité vrcholy zahalili ťažkopádne sa prevaľujúce mraky. Severný vietor od ľadovca priniesol prehánku (pršať prestalo až nadránom). Kráčame po nie veľmi príjemnom teréne, v podstate len kopy skál a drobného piesku, ktoré vyzerajú ako po vysypaní z tatrovky.

Za obdiv stoja snáď len tyrkysovo – zelené jazierka s pozostatkami ľadovca. Krásne kontrastujú s bielym snehom a tmavými skalami a dotvárajú ráz krajiny, ktorá pôsobí divoko a nevľúdne. Pred nástupom na ľadovec ešte doplníme zásoby vody z mnohopočetných potôčikov.

Cesta cez ľadovec je označená okrúhlymi značkami (pripomínajúcimi zákaz vjazdu) postavenými na oceľovej trojnožke. Na druhej strane sa skalnatý terén mieša so snehovými poliami. Dostávame sa pod východný svah Grossglockneru.

Kvôli silnému vetru hľadáme vhodné miesto pre stan v závetrí. Mierime rovno k veľkej skale, dokonalému miestu pre rozloženie „základného tábora“ a po chvíľke máme pripravenú „rovinu“, na ktorej sa, hádam, bude aj dobre spať J.

Po rozložení stanu sa už venujeme príprave jedla a čaju. Vsadili sme na obľúbenú overenú značku Summit to eat !(odkaz - https://www.t-sport.sk/kategoria/dehydrovana-strava)! – stačí len zaliať horúcou vodou a veľká porcia chutného jedla je na svete. Chvíľku ešte preberáme program na nasledujúci deň, zaliezame do spacákov a pokúšame sa spať.

...2. deň

Budíme sa okolo 6 ráno, svetla už je dostatok a tak sa hneď môžeme pustiť do ranných rituálov. Varíme kávu, čaj, raňajky v sáčku a čítame z mapy trasu výstupu. Počasie je už príjemnejšie. Vychádzajúce slnko rozháňa mraky a po prvý krát vidíme vrchol – dva biele vrcholčeky vytŕčajúce z mrakov vyzerajú veľmi vysoko.

Rozhodli sme sa pre cestu Meletzkigrat, východným hrebeňom Grossglockneru. Hrebeň má prevýšenie asi 1200 metrov a na ľadovcovom plató sa spája s klasickou cestou z juhu. Obtiažnosť je udávaná UIAA II a výstup a zostup by mal trvať dokopy 12 hodín.

Do večera sme naspäť v základnom tábore, pomyslíme si. A tak berieme so sebou len to najnutnejšie – jedlo na celý deň, jeden varič keby nám došla voda, lezeckú výstroj a výzbroj, ostatné drobnosti...

Cesta sa začína brodením zmesi snehu, blata a skál. Prechádzame cez staré lavíny a mierime priamo nahor k hrdlu, cez ktoré sa, očividne, všetky lavíny liali do údolia. Očami hľadáme čo najľahšiu cestu na hrebeň. Cesta je čím ďalej, tým strmšia a miestami narážame na nepríjemný skalný podklad.

Plní energie z rannej kávičky postupujeme celkom rýchlo. S príchodom na hrebeň sa nám otvorí krásna panoráma na druhú stranu. Kúsok ďalej, na mieste zvanom frühstücksplatz, sa cesty rozdeľujú. Dá sa pokračovať aj jednoduchšou cestou po ľadovci Hofmannsweg vľavo. My volíme hrebeň! Dávame na seba výstroj, odpočívame a diskutujeme o možnej línii výstupu.

Na prvý pohľad sa hrebeň skladá s niekoľkých viac, či menej strmých hrbov a veží. Zdanie, však klame - trasa nikdy neklesá ani o meter. Navyše, oceľové tyčky naznačujú, že sa vežičky neobchádzajú ale preliezajú napriamo. Plní očakávaní z nových výziev sa púšťame do lezenia.

 Tradične idem prvý. Striedajú sa úseky ostrých snehových hrebienkov, kde sa nejeden krát brodím po pás v mokrom snehu a jednoduchšie, skalnaté pasáže. Zatiaľ. Prichádzame pod prvú výraznejšiu vežu. Cca 20 metrov takmer kolmo hore... Lukáš robí istiaci bod, beriem expresky a môžeme ísť na to. Istiť sa dá pomocou navŕtaných borhákov a oceľových tyčí. Pre istotu používame aj slučky a friendy.

Ostré skalné hrebienky pripomínajú úseky hrebeňovky Roháčov v Západných Tatrách. V niektorých úsekoch je terén mixový (ľad, skala a sneh) a tak musíme hľadať iné možnosti postupu.

Po každom vylezenom hrbe očakávame, že uvidíme snehové plató, ktoré hlási koniec hrebeňa a konečne trošku oddych pre zodraté ruky. Dúfame márne. Je už 15 hodín a jediné nové, čo vidíme sú ďalšie veže, ostrý hrebeň... a plató? V nedohľadne. Každou hodinou strácame nádej na dosiahnutie vrcholu.

Zísť dolu k stanu po tej istej ceste by bolo tiež veľmi náročné a do tmy by sme to nestihli. Zostáva nám posledná možnosť – chata Erzherzog-Johann-Hütte na vrchnom okraji snehového plató. Bojíme sa čo i len pomyslieť, že by bola zatvorená. Ísť po tme dolu by bolo riskantné. Dnešný cieľ už nie je vrchol, ale chata. 

Posledný skalnatý úsek preliezam štýlom – jednou rukou visím zvierajúc cepín zaseknutý v skalnej štrbine širokej asi centimeter, nohou stojím na nie širšom výstupku a druhou rukou sa snažím zaistiť friend v štrbine na ktorú sotva dosiahnem. Po niekoľkých gymnastických kúskoch končím na vrchu veže s krvavou rukou, ale pohľad na snehové plató predo mnou mi vyčarí úsmev na tvári. „Už vidím chatu, je asi 300 metrov šikmo od hrebeňa!“ – kričím dolu.

Na rovnejšej plošinke doberám najprv Miša, potom Lukáša. Konečne mám čas sa trošku rozhliadnuť.  S nadmorskou výškou pribudli aj krásne panorámy Rakúskych Álp a Dolomitov. Chumáče hmly sa prevaľujú cez hrebeň, ale chatu vidíme celkom jasne. Vytyčujeme priamočiaru líniu cez plató. Zabárame sa asi po kolená a vo výške nad 3400m je 150 metrov ku chate skúškou posledných síl.

Na chatu prichádzame o 19 hodine. Vchod je napoly pod snehom a tak sa dostávame do vnútra štvornožky. Nikto tu nie je. Skladáme sa na pripravené matrace, zbavujeme sa lezeckej výstroje a začíname variť vodu. Únava sa na nás už slušne poznačila, no nemôžeme sa čudovať – 11 hodín v mixovom teréne, 1 200m prevýšenie a 3 450m výška nám dáva zabrať.

Väčšinu času trávim vonku s foťákom – 360° panoráma nekonečných Álp pri večernom slnku lichotí môjmu srdcu. Pomedzi to stihnem ešte zavolať domov a naberať sneh na topenie.

Z terasy vidíme ako sa po našich stopách blížia 2 horolezci ku chate. Tesne pred západom slnka sa stretávame s bratmi Čechmi. Spoločne hodnotíme cestu, preberáme plán na nasledujúci deň a po teplej večeri zaliezame pod deky – áno, mrzne aj vnútri. Sneh na topánkach a výstroji sa neroztopí ani do rána.

...3. deň

Okolo 5 hodiny ráno môj pokojný (2 hodinový) spánok narušia štyria poliaci, ktorí prichádzajú do chaty. Je už svetlo a tak sa skúšame dať dokopy po chladnej noci. Prvé lúče slnka prenikajú cez okienko do miestnosti, a tak neváham a opäť beriem do ruky foťák. Vonku je pocitovo veľmi zima, na oblohe ani mráčik a slnečné lúče si razia cestu cez ostré alpské hrebene. Dokonalé ráno na horách.

O hodinku už máme po raňajkách, čaj je uvarený, veci zbalené a v hlave máme len jedno – na vrchol máme ešte šancu! Síce nás čaká ešte dlhá cesta dole, ale času máme dosť, prečo to neskúsiť.

Cesta začína opäť po snehovom plató. To nás dovedie až k strmšiemu žľabu, ktorý smeruje priamo na hrebeň. Na začiatku žľabu míňame poľskú skupinku, dostávame sa na hrebeň, na ktorom sa istíme (opäť) pomocou oceľových tyčí. Chodník je tu strmý, schodovitý a tak pravidelne odpočívame.

Po chvíli už stojíme na vrchole Kleinglockner, a od hlavného vrcholu nás delí už len zostup ferratou do sedla a krátke lezenie v mixovom teréne.

Posledný snehový hrebienok, pár krokov a stojíme pri vrcholovom kríži. Vítame sa s ostatnými skupinkami, fotíme, „vrcholový“ z ploskačky je samozrejmosť. Je 8 hodín, nad nami modré nebo a nekonečná spleť alpských hrebeňov kam len oko dovidí.

Veľa času na odpočinok, však, nemáme. Na vrchol mieri čím ďalej, tým viac ľudí a pri obchádzaní na úzkom hrebeni nie je opatrnosti nikdy dosť. Veľkú časť tvoria rakúski skialpinisti, pre ktorých sú teraz najlepšie podmienky.

Na snehovom plató dáme ešte krátku prestávku, stretáme skialpinistu z východnej (našej výstupovej) strany a ubezpečujeme sa že náš stan ešte stojí na svojom mieste. Pre zostup sme si zvolili cestu cez ľadovec Hofmannsweg a následne širokým žľabom až k ľadovcovému údoliu.

Slnko pečie stále viac a sneh pod nohami už nie je tvrdý; boríme sa často až po pás v mokrom ťažkom snehu, občas sa mi podarí spustiť nejaký ten splaz dolu žľabom. Hľadáme si čo najbezpečnejšiu cestu medzi skalné ostrovčeky, občas musíme svah pretraverzovať.

Sme už veľmi smädní, vodu sme vypili a tak sa rozhodneme ešte pár litrov vody roztopiť zo snehu. Počas toho k nám prichádza česká dvojica, s ktorou sa už poznáme. Dolu žľabom schádzame spoločne.

Konečne vidíme stan! Malá červená bodka ďaleko pred nami. Pridáme do kroku a onedlho už otvárame stan, kde na nás čakajú tri vychladené... no čo myslíte? J Vyzliekame si premočené oblečenie, všetko sušíme na skalách, balíme veci a opäť vyrážame smer ľadovec.

Kráčame naspäť cez ľadovec a sutinové pole smer letovisko Kaiser-Franz-Josefs-Höhe, kde plánujeme poslednú zastávku – najesť sa (!), nakúpiť suveníry a pokochať sa výhľadom. Ako sa vzďaľujeme od „miesta činu“, otvárajú sa nám krásne pohľady na ľadovcové údolie, výstupovú cestu a samotný vrchol.

Na veľké parkovisko prichádzame celkom vyčerpaní (od ľadovca to je ešte +200 výškových metrov!). Po nákupe suvenírov mierime rovno do presklenenej reštaurácie – a tak si výborné jedlo a chladené pivko vychutnávame pri výhľade na okolité hory. Spomíname na predchádzajúce dni a každý už myslí na návrat domov.

Naspäť k autu to je ešte 5 hodín chôdze a tak sa pohrávame s myšlienkou využiť služby autobusu, ktorý by mal premávať dolu. Ako neskôr zisťujeme, autobus premáva až v júli a tak (opäť sklamaní) začíname šliapať po svojich. Čo nás po ceste prekvapilo najviac boli svište – veľa, veľa svišťov, kam sa len oko pozrie. Behali blízko nás, po ceste, často aj v skupinkách.

Schádzame dolu po asfaltke a skúšame stopovať okoloidúce autá – možno by nás niekto oslobodil od nekonečnej cesty dolu. Napokon sa nám to aj podarí. Bola by škoda, kedy dodávka pre 9 ľudí išla dolu poloprázdna J. Milý pán nás za malú odmenu odviezol až k nášmu autu. ...a tak sme 5 hodinovú túru vymenili za 20 minútový adrenalínový zážitok jazdy po horskej ceste. Ušetrený čas sme využili na malú zastávku v centre mesta Heiligenblut, kde sa lúčime posledným pohľadom na vrchol. Odchádzame domov.

...poďakovanie

 Ďakujeme nášmu partnerovi – outdoor predajni T-ŠPORT https://www.t-sport.sk/  za zabezpečenie stravy a novej obuvi, samozrejme našim príbuzným a známym za trpezlivosť a v neposlednom rade samotnej hore Grossglockner za krásne zážitky a pripustenie až na jej vrchol.

Autor článku - Matej Drha, fotky – Matej Drha

Ak sa Vám článok páčil, zdieľajte ho medzi svojimi priateľmi a inšpirujte ľudí vo svojom okolí. Nezabudnite sledovať náš facebook a instagram kde budú pribúdať ďalšie príspevky či zaujímavé články a samozrejme si kliknite aj na náš YouTube kanál.

Tak nekecaj a cestuj!

03.07.2019 19:36