Skutočný príbeh Slováka, ktorý zdolal jednu z najznámejších turistických trás v USA - Pacific Crest Trail.

Pred pár týždňami som natrafil na skvelú a radostnú správu, ktorá potešila aj mňa osobne. Slovák zdolal legendárnu Pacific Crest Trail. Jedna z najznámejších a zároveň najťažších turistických trás v USA, bola pokorená cestovateľom a dobrodruhom Filipom Valúchom. Ak patríte k milovníkom cestovania, tustiky či divokej prírody, "Pacifickú hrebeňovku" PCT vám asi netreba príliž predstavovať. O tejto trase sa popísalo už množstvo článkov, prebehlo množstvo prednášok, alebo ste tiež mohli videť film z tohoto úžasného prostredia. Preto som nezaváhal a Filipa som oslovil na rozhovor, z ktorého vznikol strhujúci skutočný príbeh, plný dobrodružstva. 

Ak patríte k ľuďom, ktorí ešte o PCT nikdy nepočuli, tak tu pre vás mám niekoľko zaujímavostí.
Pacific Crest Trail tiež v preklade ako Pacifická hrebeňovka, je diaľková turistická trasa na západe Spojených štátov. Budovanie tohto chodníka začalo v 30. rokoch a oficiálne dokončená bola v roku 1993. Prechádza z väčšej časti pohoriami Sierra Nevada a Kaskádové vrchy , ktoré ležia 160-240 km východne od amerického pobrežia Tichého oceánu . Chodník vedie od hranice s Mexikom na juhu po Britskú Kolumbiu v Kanade, jej trasa vedie cez štáty Kalifornia, Oregon a Washington. Pacific Crest Trail je 4 286 km dlhá, pohybuje sa v nadmorskej výške takmer od samotnej hladiny mora po 4000 m n. m. Trasa prechádza cez 25 národných lesov a 7 národných parkov. Absolvovanie PCT trvá približne 4-6 mesiacov.

Tak a teraz prejdime k samotnému rozhovoru s Filipom, ktorý si určite musíte prečítať až do samého konca.

Ahoj Filip. Na úvod, by som ťa poprosil aby si sa v krátkosti predstavil našim čitateľom a prezradil niečo zaujímavé o sebe.

Ahoj. Volám sa teda Filip Valúch a som 26-ročný rodený Bratislavčan. Mám vyštudovanú psychológiu a mimo venovaniu sa jej som aktívny horolezec, fotograf-krajinkár a wannabe filmmaker. Pôvodne som robil približne 12 rokov bojové športy, ale keď som začal viac cestovať a spoznávať svet, učarovali mi hory a môj svet sa veľmi významne začal točiť práve okolo nich. Väčšinu svojho voľného času aj teraz trávim športom, či už lezením, behom, alebo cyklistikou. Zároveň ale taktiež nemám problém vykvasiť sa na týždeň na pláž, opaľovať sa, leňošiť, počúvať hudbu a naozaj že nič nerobiť (smiech).

Narazil som na tvoju radostnú správu, v ktorej oznamuješ svetu, že si zdolal Pacific Crest Trail. Aké boli tvoje prvé pocity po úspešnom ukončení tvojej cesty?

Boli veľmi zmiešané. Posledné týždne a dni som už dosť často prepočítaval, koľko kilometrov denne musím prejsť, aby som sa k finišu úspešne dostal, nervózne sledoval počasie, prešľapával si cestu miestami po pás vysokým snehom, mrzol po nociach v -20°C a nebolo teda vôbec isté, že sa mi to podarí. Keď som potom konečne uvidel Northern Terminus, miesto, kde sa USA končí a začína sa Kanada, nesmierne som sa tomu potešil. Zároveň som však prvýkrát po veľmi dlhej dobe nevedel, čo ďalej. Čo potom.

Ako vznikol nápad vydať sa zdolať túto legendárnu Pacifickú hrebeňovku?

Začiatkom roku 2018 som zoštátnicoval a odišiel na Nový Zéland. Najskôr trochu cestoval, potom necelého pol roka pracoval, potom znovu cestoval. Niekedy koncom jesene 2018 mi na instagrame vyskočili fotky jednej dievčiny z Kalifornie, ktorá Pacifickú hrebeňovku práve vtedy dokončila. Uvidel som tak fotky z pohoria Sierra Nevada a tak mi napadlo, prečo to neskúsiť. Mal som plán ísť cestovať po horách Južnej Ameriky začiatkom roku 2019 a toto by v podstate zapadalo do plánov. Tiež to bola zaujímavá výzva, pretože viac ako 9-10 dní som bez prestávky na túre asi nikdy nebol.

Cestu si absolvoval úplne sám, alebo si mal nejakú spoločnosť?

Začal som, v porovnaní s väčšinou ostatných, dosť neskoro a to 31.5. Napriek tomu že až do polovice júna bolo rozdaných takmer vždy všetkých 50 povolení denne vydať sa na Pacifickú hrebeňovku, v daný deň sme začali štyria. Deň predtým traja, deň po tiež, traja. A to bolo niečo, s čím som nerátal, čo bolo pre mňa dosť nečakané. Predstavoval som si – ako človek často číta na rôznych blogoch a pod. – že behom prvých dní pospoznávame množstvo iných ľudí, s ktorými sa skamarátime, vytvoríme partie a spoločne hrebeňovku prejdeme. Alebo aspoň jej časť. Tých pár ľudí, ktorí ešte začínali v tieto dni sa behom pár kilometrov rozpŕchlo a väčšinu z nich som už viac nevidel. Na druhej strane to však nebolo úplne sám. Z času na čas sme sa s niektorými dobiehali, spomeniem napr. chalanov Ghost a Waterdog, alebo dievčiny Smudge a Monterey a to aj podľa toho, kto a kedy si odbehol do mesta nakúpiť. Ja som tiež so sebou ťahal veľa elektroniky a dosť fotil a natáčal, takže som mal pomalšie tempo a dlhšie dni. Keď sme sa potom v Kennedy Meadows, na konci púšte dohodli, že High Sierru prejdeme spoločne, aj kvôli bezpečnosti v horách, kde stále bolo ešte veľa snehu a pekelne rozvodnené rieky, ktoré trebalo prebrodiť, dostal som nejakého parazita a 6 dní som zostal v kempe pod Mt. Whitney. S horúčkou, zvracajúc, s hnačkami. Na šiesty deň keď mi už bolo lepšie, pokračoval som ďalej ale o ďalšie 4 dni som musel zísť z trailu cez sedlo Taboose pass a dostopoval som sa do menšieho mesta Bishop, kde som sa potom dával dokopy ďalších 8 dní. V konečnom dôsledku to pre mňa znamenalo, že všetci, ktorých som poznal boli ďaleko predo mnou a okrem asi 7 dní som aj preto „zvyšných“ 1800 míľ prešiel defacto úplne sám. Ľudí som kde-tu ešte občas stretol, najmä v okolí miest kedy viacerí chodili na jedno-dvoj denné túry ale väčšina PCTčkárov bola naozaj ďaleko vpredu.

Určite si cestou stretol viacero ľudí s rovnakým zámerom a to, dostať sa úspešne až do cieľa. Vieš nám priblížiť príbeh niekoho z nich? V akom pomere ženy - muži sa zúčastňujú PCT?

Začnem druhou otázkou. Podľa údajov z dotazníka vyplneného 502 ľuďmi odprezentovaného na webe www.halfwayanywhere.com v minulom roku bolo na treku zo zúčastnených 43% žien. A hoci to bol dobrovoľný dotazník, myslím že moja skúsenosť je vcelku podobná, možno ma až trochu prekvapovalo koľko sólo žien sa vydalo na túto dlhú túru na vlastnú päsť. Predsa len je to divočina.      

Tento rok bol aj z pohľadu podmienok dosť brutálny. Najskôr mnohých odradilo rekordné množstvo snehu v horách Sierra Nevady, miestami spadlo 500% – 5000% zrážok voči priemerným hodnotám. Neskôr vzhľadom na množstvo topiaceho sa snehu stúpli hladiny niektorých potokov a riek aj o niekoľko metrov, čo bolo pre ľudí na treku obrovským problémom. Zároveň však tohtoročná zima prišla o mesiac skôr a to už v polovici septembra. Aj kvôli tomu tohto roku dokončilo Pacifickú hrebeňovku významne menej ľudí, ako po minulé roky. Z asi 30 ľudí, ktorých som mal možnosť trochu viac spoznať počas prvého mesiaca a štvrť sme túru dokončili dvaja, ostatní pre rôzne dôvody odišli. Dávid zo Seattle-u s trailovým menom Waterdog prešiel viac ako 3000 kilometrov, než sa rozhodol to zabaliť a vrátiť sa za manželkou domov – už im bolo pridlho jeden bez druhého. Steeltoe Rocky, ktorý dostal meno podľa bôt s oceľovou špičkou, v ktorých začal kráčať prvé kilometre na treku zase prešiel asi 1500 kilometrov, kým mu došli financie. Moje kamarátky ACE z Nemecka a Two-pair z Izraela prešli Kaliforniou, Oregonom a dostali sa až do polovice Washingtonu, kde ich zasnežilo, rozmočilo a nakoniec ich podchladené zachraňovala horská služba helikoptérou. Chandler – Over Easy z Los Angeles ale zase kráčal raketovým tempom už od prvého dňa a úspešne sa dostal do Kanady o myslím že 10 dní predo mnou. Nie každý príbeh ale končil happy endom. Hammer, starší pán ktorého som stretol a niekoľkokrát sme sa dobehli a pokecali medzi kilometrami 850 – 1100 sa v kopcoch Sierry pravdepodobne pošmykol a spadol, pričom pád bohužiaľ neprežil...

 Ľudia môžu Pacifickú hrebeňovku poznať zo známeho filmu alebo knihy " Divočina " v ktorom hlavná postava Cheryl Strayedová vyrazila na svoju dobrodružnú cestu za poznaním samej seba. Táto cesta ju mala posilniť a zoceliť. Bol to aj tvoj prípad?

Nemyslím si, že to bolo mojim cieľom. Už pol roka pred Pacifickou hrebeňovkou som behal po rôznych horách, kopcoch a ľadovcoch sveta a toto bolo ďalšie dobrodružstvo v poradí. V Amerike som bol už trikrát predtým, ešte počas štúdia na vysokej škole ale cestovali sme skôr na štýl roadtripu, s požičaným karavanom, autom, po národných parkoch a najznámejších mestách. A tak toto bolo niečo úplne odlišné. Pacifická hrebeňovka prechádza 7 národnými parkami, 25 národnými lesmi, 48 oblasťami divočiny, 57 vysokými priesmykmi, 19 kaňonmi a okolo viac ako 1000 jazier. Vydaním sa na takúto cestu sa človek mnohokrát úplne odreže od sveta, niekedy som bol bez signálu aj dva týždne. V dnešnom chaotickom svete je také niečo takmer nemožné a preto som si užil každú sekundu tohto dobrodružstva.

Splnila táto cesta tvoje očakávania?

Ťažko povedať, neviem totižto, či som nejaké očakávania mal. Nikdy som nič podobné neprešiel, neurobil a nevedel som, čo od toho očakávať, iba že to bude náročné. Čo aj bolo, čiže hádam, očakávania sa splnili? (smiech). Nemal som vôbec predstavu, čo som si to vlastne na seba vymyslel, no zároveň som ani nechcel dopredu veľa informácií zisťovať. Ako hovorieval jeden z mojich profesorov, skúsenosť je neprenosná. Je fajn prečítať si knižku, či pozrieť film o Pacifickej hrebeňovke, na vlastnej koži je to ale úplne o niečom inom. Niektorí moji kamaráti zodpovedne študovali každý úsek, lokálne podmienky v oblasti, možnosti transportu, naposielali si balíky s jedlom a oblečením dopredu, to ale nebol môj prípad. Väčšiu hodnotu malo pre mňa zažiť si to po prvýkrát na vlastnej koži, vidieť krajinu vlastnými očami, než očami či objektívom iných.

Okrem krásnych fotiek, máš určite aj množstvo zážitkov a spomienok. Spomenieš si aspoň na jeden z nich ktorý stojí zato?

Asi jedným z najväčších highlightov bol výstup na kopec South Sister. Je to jeden z troch vulkákov – „troch sestier“ -  v centrálnom Oregone, nachádza sa hneď vedľa turistického chodníku Pacifickej hrebeňovky. Mal som pred sebou jeden posledný deň pekného počasia, po ktorom prišlo asi 5 dní neustávajúceho dažďa a teplôt niekde medzi 5 – 10°C a tak som si dal „pauzu“ od dlhého treku a miesto toho spravil taký bočný výletík na vrchol tejto sopky. V jej kráteri som nakoniec prespal, pofotil východ slnka a vrátil sa naspäť na trail, kde ma už okolo obeda dobehlo spomínané upršané počasie. Tento výstup bol úplne odlišným, mal som totiž iba jeden krátkodobý cieľ, dostať sa na vrchol. Nemusel som sa nikam ponáhľať, ani riešiť kilometre, ako tomu bolo na PCT a asi aj preto mi utkvel daný deň v pamäti ako jeden z najlepších, bezstarostných, pohodových. Tiež tam bolo veľa ľudí na jednodňovom výlete na vrchol, keďže bol práve víkend a tak som mal možnosť sa aj trochu socializovať s nimi.

Ako prebiehala tvoja príprava pred samotnou cestou?

Necelé tri mesiace som trekoval a lozil po horách južného ostrova Nového Zélandu a neskôr som preletel do Južnej Ameriky do Patagonie, kde som sa pohyboval necelé 2 mesiace. Postupne prešiel trek O v národnom parku Torres del Paine, pomotal sa asi 2 týždne na trekoch okolo El Chalténu a neskutočného Fitz Roya, polozil okolité sedlá a skalky, trekoval okolo Bariloche, liezol na ľadovci Tronador, prechodil pár kopcov severnejšie v Argentíne, okolo Mendozy, najvyšší z nich bol Cerro El Plata s výškou 5966m. Nakoniec som bol ešte na 5 týždňov v Peru, prešiel sólo trek k Choquequirao, okruhy Ausangate, Huayhuash a Santa Cruz. Úplne nakoniec som náhodou stretol prvého slováka, teda – slovenku – Sisu s ktorou sme vyliezli na horu Nevado Pisco, ktorá má 5752 metrov. O tri dni neskôr už som stál na začiatku samotnej Pacifickej hrebeňovky, nabalený, namotivovaný a hádam aj, natrénovaný. Zvyknutý na vysokú nadmorskú výšku som sa zrazu ocitol nízko v púšti a kilometre rýchlo pribúdali už od prvého dňa.

Je pravda, že sa odporúča pred cestou pribrať niekoľko kilogramov navyše?

Pravdupovediac, nikdy som o tom nepočul. Na druhej strane, nikdy som podobnú informáciu ani nehľadal a neriešil, takže asi nie som najlepší respondent na túto otázku (smiech). Viem, že veľa ľudí schudlo. Veľmi schudlo, niekedy aj viac ako 20 kíl. A nie je to o tom, že by mali nadváhu, skôr si nedávali pozor na príjem dostatočného množstva kalórií. Jedno dievča zo San Diega – keď sme jej prerátavali jej denný príjem kalórií – prijímala iba niečo okolo 1600 kilokalórií denne. Čo je žalostne málo a aj ak by celý deň iba ležala na posteli a nič nerobila, spálila by viac. Ja som tak fungovať nedokázal, stačilo, že som pár hodín nejedol a telo mi dalo hneď vedieť, že potrebuje energiu. Inak by som bol vyslabnutý, ospalý, so zhoršenou pozornosťou a pod. V priebehu treku sa jedlo zmenilo iba na hodnoty kalórií, každý deň som do seba tlačil okolo 4500 - 5000 kilokalórií. Raňajky, obedy a večere som sa snažil jesť veľa, okolo tých 1000 kilokalórií. Pomedzi to potom rôzne dobroty a maškrty. Všetko to ale v mojom prípade bolo o počtoch, prijať dosť energie a nehladovať. 

Čo ti najviac chýbalo počas cesty? (Mobil, internet, rodina, obľúbené jedlo či nápoj...)

Spočiatku ľudia. Ale to bolo spôsobené aj tým, že som očakával a tešil sa na to, že nás tam spoločne začne veľa. A keď som bol zrazu sám, konfrontovaný s realitou, že naozaj budem väčšinu času sám, chvíľu mi trvalo sa s tým vyrovnať. Netrvalo to ale dlho a samota mi potom už problém nerobila, práve naopak. Bolo by ťažké sa zosúladiť s ostatnými, pri tom množstve času ktorý som denne trávil s foťákom pred očami. Okrem toho, mi chýbal dobrý chlieb. S máslom. Mal som kúpenú americkú SIM kartu a hlavne v južnej Kalifornii bolo relatívne dobré pokrytie signálom a tak nebol problém byť v kontakte s okolitým svetom. Zohnať ale dobrý, chutný chlieb je v bežnej Amerike takmer nemožné, takmer všetko je buď toastový chlieb alebo niečo na štýl bagiet. A ešte mi chýbalo dobré pivo (smiech). Oregon to však napravil, posledných asi 15 rokov sa dosť rozšírili malé, lokálne či rodinné pivovary a tak o dobré pivo nebola núdza.

Dostal si sa do nejakého momentu ohrozenia života? Napríklad pri stretnutí s divokou zverou?

Jedenkrát možno áno. Objektívne to neviem veľmi posúdiť. Za celú tú dobu som nevidel jediného medveďa, akurát ešte v púšti množstvo štrkáčov, všetko však z bezpečnej vzdialenosti. V noci v púšti vyliezali aj škorpióny, no tie ktoré sú v Kalifornii okolo Pacifickej hrebeňovky sú viac menej neškodné. Okrem toho stovky a tisíce jašteričiek, chipmunkov, veveričiek, svištov a hore vo Washingtone aj veľa myší. Ale späť k tvojej otázke – prvý deň v Oregone. Či skôr prvú noc. Zvykol som pravidelne kráčať hlboko do noci, hlavne pokiaľ bol silný mesiac. A tak tomu bolo aj tentokrát. Bolo asi okolo jedenástej v noci, telefón som mal už vybitý a bol som lenivý dať ho na nabíjačku a tak som potichu kráčal iba za svitu mesiaca. Posledných asi 20 minút bolo občasne na chodníku vidieť stopy divého zvieraťa – pumy. Ale tie som v daných oblastiach vídaval celkom pravidelne a tak ma to veľmi neznepokojovalo. V tom som zrazu počul nejaké zviera zarevať akoby hneď vedľa mňa, za kríkom. Na smrť vydesený, dovtedy nič netušiaci som odskočil a veľmi hlasno zanadával (smiech), pričom to zviera sa rozbehlo do húštin okolitých lesov a kríkov. Zapol som si čelovku ktorú som mal na hlave a snažil sa pohľadom zistiť, čo to bolo ale už som nič nevidel. Bol som si celkom istý, že to bola puma, aj ostatní ľudia neskôr vraveli, že tam v okolí to nie je úplne raritou, práve naopak. Na niektorých úsekoch hrebeňovky sú dokonca rozvešané varovné letáky s informáciou, že sa v okolí vyskytujú pumy a treba byť ostražitejší. Okrem toho sa mi ale nič podobné, našťastie, nestalo.

Ako bola na tom tvoja psychická a fyzická kondícia? Postihla ťa niekedy tak slabá chvíľka, že si to chcel celé vzdať a vrátiť sa domov?

Myšlienky, že to zabalím som mal úplne pravidelne (smiech). Ale tiež som zároveň vedel, že by som to nikdy nespravil. Nemám to v povahe, niečo začať a nedokončiť, kým na to nemám objektívny dôvod, napríklad zranenie. Vedel som že budem pokračovať a že ma tie občasné myšlienky prejdú. Bolo by pohodlné odísť, vzdať sa, keď sa mi nechcelo, keď mi bolo priveľké teplo, alebo priveľká zima. No tiež som vedel, že som zvládol fyzicky náročnejšie veci, bol v extrémnejších podmienkach a mne osobne to prišlo trochu ako bežný život pracujúceho človeka. Ráno som vstal, cez deň kráčal, večer spal. Na ďalší deň zas. A zas. A na ďalší deň zas. Raz za 10-14 dní zbehol do mesta, dokúpil jedla a pokračoval v kráčaní. Mal som jasný cieľ a ostatné sa mu muselo podvoliť.

A myslím si, že takéto myšlienky sú celkom prirodzené. Podľa môjho názoru samotný trek zvládne prejsť ktokoľvek s dobrou motiváciou, kto nemá fyzickú indispozíciu, ktorá by mu / jej to znemožňovala. Samotný turistický chodník je robený tak, aby ho prešiel aj kôň a je teda naozaj objektívne jednoduchý. Problémom môžu byť aktuálne podmienky, typu veľa snehu, skorý sneh a podobne, mimo to to ale nie je niečo veľmi náročné. Iba veľmi dlhé a práve tam sa skôr či neskôr odrazí psychická kondícia človeka.

Čo všetko obsahovala tvoja výbava v batohu? Boli to veci ktoré si využíval pravidelne, alebo si mal so sebou aj nepotrebné, v divočine nevyužiteľné vybavenie?

V ruksaku som nemal nič, čo by som nevyužil. Tie mesiace ciest pred PCT vytriedili všetko nepotrebné. Aj keď... Pravdupovediac, takmer polovica obsahu môjho ruksaku bola nepotrebná (smiech). Mal som so sebou ako ruksak 105 litrové monštrum, v ktorom na začiatku trailu približne 15 kilogramov tvorila elektronika. Pre ilustráciu - zrkadlovka, dva objektívy, štyri batérie, sklenené filtre, dron, štyri batérie, solárny panel, dve 20,000mAh powerbanky, dva a pol kilový stabilizátor na foťák. Nabíjačky, káble, externý hard disk na ktorý som všetko priebežne zálohoval. Povedal som si totiž, že by som chcel o PCT natočiť dokument a tomu som prispôsobil aj výbavu.

Čo sa týka turistickej výbavy, veľa som toho nemal. Karimatka, ultraľahký stan, spacák, jedny kraťase, dvoje tričká, spodné prádlo, k tomu goráčovku bundu a páperku, ktoré so sebou nosím zásadne vždy a všade. Lekárničku, trochu vitamínov – magnézium a céčko som mal so sebou vždy - a ešte univerzálnu duck-tape lepiacu pásku. Pre istotu. Dokopy vážil teda ruksak bez jedla a bez vody okolo 25 kilogramov. Berúc do úvahy, že som zvykol brať jedlo tak na 10 dní, vedel som sa bezproblémov dostať nad 35kg aj s vodou – bežne som nosil 8-9 litrov vody, v púšti totiž v tom čase už netieklo nič a boli sme doslova závislí na Trail Angeloch – dobrovoľníkoch, ktorí každých 30-40 kilometrov vytvorili a starali sa o stanoviská so zásobami vody. Najťažší bol ruksak keď som sa dostal do Sierry. Plánoval som ju prejsť na jeden záťah a tak som mal so sebou jedlo na 3 týždne. Ruksak mal vtedy 40,5kg. Aj podľa toho som dostal svoje trailové meno – bol som totiž ako ťažné zviera (smiech) -> Alpaca.

Čo by si odporučil ľuďom, ktorí sa chystajú zdolať Pacific Crest Trail?

Netreba sa toho vôbec obávať. Ako som už spomínal, celá túra je, s trochou šťastia, choďák. A keby sú zlé podmienky, vždy sa dá daný úsek preskočiť, a neskôr sa vrátiť. V súčasnosti je už tento trek tak známy, že je tam počas hlavnej sezóny veľa ľudí a netreba sa obávať, že by človek bol sám. A aj keby, dá sa to prežiť. Podstatné je, aby mal človek vo svojej hlave upratané, aby vedel, prečo tam ide, čo od toho chce, aby nerobil hlúpe rozhodnutia ktoré ho môžu stáť. Podobne ako na každej inej túre. Akurát tu môžu byť následky väčšie a nepríjemnejšie, keďže veľká väčšina túry je naozaj „uprostred ničoho“, respektíve mimo civilizácie a pomoc nemusí prísť v rádoch desiatok minút. Netreba zároveň ani priveľmi stresovať, plánovať, posielať desiatky balíkov dopredu a podobne. Ja som nemal poslané nič, o treku nevedel dokopy nič. Iba že ide cez 3 štáty a má viac ako 4000 kilometrov (smiech). K navigácii som používal iba klasické topografické mapy a GPSku a s tým si vystačil kdekoľvek, dole v púšti, vysoko v horách i v zasneženom Washingtone. Dostupné sú ale aj viaceré platené aplikácie, kde má človek presne zaznačené, kde je najbližší kemp, voda, kde sa dá nakúpiť si a podobne. Najdôležitejšie je rozhodovať sa rozumne a nerobiť hlúposti. 

Náš magazín je hlavne o cestovaní, preto by ma zaujímalo, aké je tvoje najobľúbenejšie miesto/mesto ktoré si doteraz navštívil, prípadne sa tam chystáš?

Určite mi najviac učarovalo Peru. Dlhé roky bolo na prvom mieste Slovinsko a hlavne slovinské Alpy, ale po tohtoročnej návšteve Peru sa, no, poradie zmenilo. Neskutočne nádherná krajina, super ľudia, kultúra, krásny jazyk. Kým tohto roku som skôr spoznával, trekoval a lozil pomenej, určite sa tam chcem najbližšie roky vracať a poloziť viac.

Ak by si mal možnosť vo svete niečo zmeniť, čo by to bolo?

Ťažko sa mi hovorí, čo by som menil na globálnej úrovni, pretože pravdepodobne taký dosah mať nikdy nebudem. Čo ale môžem je minimálne tu u nás ukázať ľuďom zákutia sveta, na ktoré by možno chceli ísť, ale z rôznych dôvodov sa nedostali. Či už prostredníctvom prednášok, videí, dokumentov, alebo hoc aj iba fotiek na mojom instagramovom či facebookovom profile. Mal som to šťastie, že som mohol precestovať v posledných rokoch veľký kus sveta a ak sa o svoje skúsenosti a zážitky môžem podeliť s ostatnými, tak tak vždy a bez váhania urobím. Pre mňa osobne je cestovanie niečo, bez čoho si neviem predstaviť svoju existenciu. Veľa ľudí má rôzne vnútorné strachy, ktoré im v rozhodnutí cestovať sa bránia a pritom je to také jednoduché. A ak aspoň jedného ďalšieho človeka namotivujú moje príbehy k cestovaniu, tak potom to malo zmysel.

Aké máš plány do budúcna? Chystáš napríklad nejaké prednášky, video z cesty alebo výstavu fotografií?

Posledných 15 mesiacov som behal po svete, pomaly ale prišiel čas začať sa venovať aj veciam doma na Slovensku. Jednak ďalšiemu špecializačnému štúdiu v mojom obore, od novembra tiež nastupujem na TPP v robote. Prednášky určite budú, ja si u seba program viem upratať a ak má niekto záujem, milerád prídem porozprávať. Video z cesty verím že bude jedného dňa tiež vo forme dokumentárneho filmu, ale to je beh na dlhú trať, pretože aktuálne nemám ani mašinu ktorá by utiahla spracovanie 4K videa. Určite na tom ale chcem pracovať a tak skôr či neskôr, verím, že bude niečo publikovateľné. Nad fotovýstavou som rozmýšľal tiež, pravdou ale je že celá táto oblasť je pre mňa niečím novým a tak sa tiež musím toho ešte veľa naučiť, veľa pospoznávať.

Ďakujem za tvoj čas na rozhovor. Ešte raz gratulujem k tvojmu úspechu a prajem veľa šťastia na ďalších cestách. 

Ďakujem tiež za možnosť napísať pár slov a všetkým, kto sa dočítal až sem prajem podobne len to naj.
S pozdravom

Filip 

V prípade, že vás Filipova cesta zaujala, tak nejaké fotky a zápisky z ciest nájdete aj na jeho facebooku, alebo tiež na instagramovom profile. 

Ak sa Vám článok páčil, zdieľajte ho medzi svojimi priateľmi a inšpirujte ľudí vo svojom okolí. 
Nezabudnite sledovať náš facebook a instagram kde budú pribúdať ďalšie príspevky či zaujímavé články a samozrejme si kliknite aj na náš YouTube kanál.

Zdroj fotografii: archív Filip Valúch

04.11.2019 21:40