Už vo štvrtok 17. a v piatok 18. októbra sa v bratislavskej Starej tržnici bude po tretí raz konať Festival udržateľnosti POMALO.
Počas dvoch dní sa širokej verejnosti predstaví množstvo odborníkov a známych osobností, ktoré budú rozprávať a diskutovať na rôzne témy. Okrem toho sa návštevníci festivalu môžu zoznámiť s lokálnymi propagátormi slow fashion, zero waste, etickej módy, udržateľného dizajnu, fair trade, eko, bio aj vegan.
O plytvaní jedlom s Alexandrou Kolárik z Free Food: “Rúbeme stromy a plytváme vodou na to, aby sme tretinu jedla vyhodili do koša”
Ako veľmi plytváme jedlom? Je to až také zlé?
Alexandra Kolárik: Je to veľmi zlé. Odhaduje sa, že od roku 1974 sa plytvanie potravinami celosvetovo zvýšilo až o polovicu. Podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo skončí ako odpad viac ako tretina celosvetovo vyprodukovaných potravín určených pre ľudskú výživu. To predstavuje približne 1,3 miliardy ton za rok, a to napriek tomu, že 870 miliónov ľudí na svete hladuje. Ak to takto pôjde ďalej, do roku 2050 by sme mali zvýšiť produkciu potravín o viac ako 60 percent, aby sme boli schopní nakŕmiť rastúcu populáciu. V Európskej únii sa každý rok vyhodí 88 miliónov ton potravín, čo prestavuje 173 kg na osobu ročne.
Neuvedomujeme si, že plytvanie nie je len finančnou stratou, ale že má aj obrovské negatívne ekologické dôsledky. Ak by napríklad plytvanie potravinami bolo svetovou ekonomikou, umiestnilo by sa na treťom mieste v produkcii skleníkových plynov za Čínou a USA. Vážne plytváme prírodnými zdrojmi. A neustále narastajúci dopyt po potravinách zvyšuje ich cenu. V preklade rúbeme stromy a plytváme vodou na to, aby sme tretinu jedla vyhodili do koša. Ročne vyhodíme toľko mäsa, ako keby sme zabili približne 75 miliónov kráv, ktoré nikdy nezjeme.
Ako sme na tom na Slovensku?
Alexandra Kolárik: Žiaľ na Slovensku presné štatistiky nemáme. Aktuálne sa pracuje na zjednotení či stanovení jednotnej metodiky pre meranie potravinového odpadu v EÚ, keďže každá krajina do potravinového odpadu zahŕňa niečo iné (napríklad šupky a orezky zo zeleniny) alebo potravinový odpad vôbec nemeria. V rámci Slovenskej republiky som sa stretla s niekoľkými číslami: 168 kg odpadu na osobu ročne, podľa celoslovenského reprezentatívneho prieskumu, ktorý pre MPRV SR vypracovala agentúra AKO je to 111 kg a poslednú "štatistiku" vypracovalo vlani Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum na "nereprezentatívnej” vzorke svojich 514 zamestnancov a vyšlo im ročne 35 až 40 kg.
Čo všetko končí u nás v odpadkoch?
Alexandra Kolárik: Najčastejšie by ste v koši našli pečivo, ovocie a zeleninu. Určite aj potraviny, ktorým uplynul dátum minimálnej trvanlivosti alebo spotreby. Často tiež navaríme pre rotu a pritom zabudneme na mrazničku, a tak sa vyhodí aj jedlo, nad ktorým sme strávili nemalý čas v kuchyni. Čo sa týka obchodníkov, v ich „košoch“ určite nájdete aj bezchybné kúsky ovocia či zeleniny len preto, lebo sa musel vyprázdniť regál pre nový tovar. To isté sú reštaurácie, pri ktorých je legislatíva nekompromisná – po uplynutí troch hodín od tepelnej úpravy putuje jedlo do koša.
Čo by sme s tým mohli urobiť na Slovensku?
Alexandra Kolárik: Každý by mal začať vo svojej kuchyni a v chladničke. V prvom rade si priznať, že aj ja plytvám potravinami. Že to nie je zanedbateľný problém. A zároveň si uvedomiť, že riešenie problému plytvania potravinami nie je žiadna „jadrová fyzika“. Začnime sa správať k potravinám zodpovedne. Začína to nákupmi, ktoré je dobré si buď plánovať, alebo nakupovať častejšie a menej. Len to, čo zjete v daný deň. Spoznajte svoju chladničku a mrazničku, zaveďte si v nich systém. Veci, ktoré je potrebné spotrebovať, dajte dopredu a naplánujte si z nich jedlo. Poznajte rozdiel medzi dátumom spotreby a minimálnej trvanlivosti a aj napriek označeniam nezabúdajte na svoje zmysly. To, že niečomu uplynie trvanlivosť neznamená, že sa v sekunde premení na jed. Sofistikovanejšie riešenia sú rôzne techniky udržiavania jedla dlhšie pri živote, ako napríklad mrazenie, blanšírovanie, fermentovanie či zaváranie. A odporúčam samoštúdium. (úsmev) Určite odporúčam tipy o tom, ako správne potraviny skladovať, ktoré nájdete napríklad aj v našej príručke.
Čomu sa venujete vo Free Foode?
Alexandra Kolárik: Naše občianske združenie sa zaoberá témou plytvania potravinami. Plytvanie potravín má mnoho negatívnych dopadov na životné prostredie a zároveň predstavuje veľký sociálny problém. Snažíme sa znížiť tvorbu potravinového odpadu na Slovensku a umožniť prebytočným potravinám, aby našli svoju cestu k ľuďom, ktorí trpia nedostatkom. Diskutujeme a vzdelávame verejnosť, robíme „foodwaste cateringy“, podieľame sa na zmenách legislatívy na Slovensku alebo zabezpečujeme distribúciu potravín od darcov k prijímateľom.
O zero waste biznise s Jiřím Sedlákom z Bezobalu: “Zero waste zákazník obetuje trochu svojho pohodlia za to, aby prevzal zodpovednosť za svoje spotrebné správanie.”
V čom sú iné pravidlá či podmienky biznisu, ktorý ponúka bezobalový tovar?
Jiří Sedlák: Bezobalový predaj sa od štandardného maloobchodu líši predovšetkým v náročnosti prevádzky. Prezentácia tovaru je pre štandardným maloobchod omnoho ľahšia, pretože stačí vyložiť tovar do regálov, prípadne len odtrhnúť veko krabice a tu následne umiestniť do regálu. Pre bezobalový predaj to znamená pomerne veľa dopĺňania rôznych násypníkov, vedierok, barelov, fliaš a ďalších predajných nádob. Zároveň je s tým spojené ich umývanie a častejšie upratovanie predajne. Na hygienu dbáme viac, než by sme podľa predpisov museli, keďže nechcem dať zákazníkovi zámienku, aby sa obával predávanej potraviny.
V Prahe máte už tri bezobalové obchody. Ako reagovali ľudia, keď ste otvorili prvý a čo ste sa vy ako obchodníci naučili práve pri prvom obchode?
Jiří Sedlák: Zo začiatku chodili zákazníci, ktorí chceli skôr zistiť, o čo ide a aký sortiment máme v ponuke. Mali záujem, pýtali sa a my sme od nich dostávali množstvo spätnej väzby. Zákazníkov chodilo zo začiatku veľmi málo a predajňa nebola zďaleka finančne samostatná. S výskumom konceptu nám pomáhala Nadace RSJ, ktorá sa následne zlúčila do Nadace Karla Janečka. Milým prekvapením bol záujem zákazníkov a ich zvedavosť. Nemilé prekvapenia nás veľmi nečakali, keďže bolo jasné, že ten rozjazd nebude ľahký. A nebol.
Aké druhy potravín sa dajú ponúkať bez obalu a aké veci sa nedajú?
Jiří Sedlák: Zatiaľ sme na príliš veľa limitov nenarazili. Množstvo potravín, ktoré by boli rizikové pre predaj bez obalu sa dá predávať vo vratných nádobách. Ide napríklad o lekvár, mliečne výrobky, nápoje či kozmetické krémy. Ale sú potraviny, ktoré sme zvykli kupovať vákuované a počítať s dlhšou trvanlivosťou, než by bolo pre danú potravinu prirodzené. V tomto smere sú problematické syry. Predtým sa ich trvanlivosť predlžovala údením alebo máčaním v náleve, ale od čias plastových sáčkov sa očakávania zákazníkov v mnohom odtrhli od reality. Pri niektorom sortimente narážame skôr na to, že nie sú dodávatelia, ktorí by dodávali vo vratnom skle či v kvalite, ktorú by sme chceli v predajniach prezentovať. Zaváraniny, paradajkový pretlak, kyslé uhorky a podobný sortiment nám na trhu zatiaľ chýba.
Kedysi ľudia bežne nakupovali veci bez obalu alebo im tovar obchodníci balili do papiera, ľudia si nosili vlastné tašky a obaly. To, že by ovocie a zelenina boli zabalené v nejakom plaste bolo nepredstaviteľné. Prečo sú teda dnes zero waste potraviny pre bežných ľudí stále akási exotika?
Jiří Sedlák: Jedným slovom – pohodlie. Vziať paradajky v plastovej krabici a k tomu 30 deka olív do plechovky znamená pre spotrebiteľa nulovú prípravu na nákup, maximálne si vezme vlastnú nákupnú tašku. Pre predajcu je to veľmi výhodný stav, keďže môže formovať nákupné správanie priamo v priestore predajne. A tak zákazník hádže do košíka všetko, na čo mu padne zrak a ľahko si to prinesie domov bez nehody, keďže je všetko starostlivo zabalené. Nákladné auto mu odpad odvezie priamo od domu, takže vo výsledku nevidí, čo sa s tým odpadom deje a koľko ho vyprodukuje.
Naopak, zákazník zero waste obchodu si musí urobiť nákupný zoznam a na všetky položky si pripraví nádoby, ktoré si so sebou prinesie do predajne. Nemáme tak možnosť mu vnútiť niečo, pre čo neprišiel, pretože aj tak na to nemá nádobu. A keď už sa pre niečo rozhodne na mieste, tak musí premýšľať, či si požičia nádobu z bazáru fliaš, alebo to pre tentokrát kúpi do čiapky. Obetuje trochu svojho pohodlia za to, aby prevzal zodpovednosť za svoje spotrebné správanie.
Ako sa na takýto druh obchodu pozerá legislatíva?
Jiří Sedlák: Legislatíva je v tomto ohľade veľmi vágna a vo výsledku sa jedná o posúdenie konkrétneho človeka, ktorý kontroluje či schvaľuje. Predovšetkým sa stretávame s pozitívnym vnímaním konceptu a pomocou zo strany úradov, ale je to zapríčinené aj tým, že sami máme veľmi vysoké nároky na splnenie hygienických opatrení. Práve hygiena potravín je pre nás najodlišnejšou oblasťou. Naša prevádzka je legislatívne niečo medzi maloobchodom a gastro prevádzkou, a podľa toho aj vyzerá zázemie našich predajní. Vo všeobecnosti najviac narážame na to, na čo každý podnik, a to je nepružné a byrokratické podnikateľské prostredie.
O opraviteľnosti vecí s Danielou Laluhovou z Repairably: “Väčšina z nás si svoje veci už neopravuje.”
Čo znamená Repairably?
Daniela Laluhová: Repairably je nezisková organizácia, ktorá sa snaží zaviesť certifikáciu opraviteľnosti a vytvoriť platformu pre jednoduchú a dostupnú opravu pre spotrebiteľa. Cieľom je priniesť opraviteľnosť späť do života ako základnú kvalitu každého výrobku. Certifikáciou, čiže označením výrobku zavádzame cirkulárnu ekonomiku priamo do praxe. Úlohou je na základe 10 pravidiel Repairably manifesta zabezpečiť jednoduchú, dostupnú a praktickú opraviteľnosť s ohľadom na všetky jej potrebné parametre.
Prechod na opraviteľnosť ako systémová zmena bude mať pozitívny environmentálny, ekonomický a sociálny dopad. Hlavnými vplyvmi sú šetrné nakladanie s obmedzenými zdrojmi, zníženie množstva odpadu, cirkularita, zvýšenie hodnoty výrobku, podpora lokálnej
zamestnanosti, rozvoj second hand trhov, identifikácia zodpovedných výrobcov a podpora uvedomelého nákupného rozhodnutia u spotrebiteľa.
Hovoríte o revolúcii opraviteľnosti. V čom tá revolúcia spočíva?
Daniela Laluhová: Vo všeobecnosti sa stretávame s tým, že naše veci vydržia stále kratšie. Hovorí sa o plánovanej obsolescencii a o tom, že sa viac oplatí kúpiť nový výrobok ako opraviť starý. V Európe a v USA si však stále viac ľudí a organizácií uvedomuje, že s takýmto stavom niečo nie je v poriadku. Organizácie ako Repair cafe a Restart project organizujú opravovačky a Restart party, na ktorých nájdete viac či menej profesionálnych opravárov, ktorý pomôžu návštevníkom opraviť ich pokazený televízor či sušič na vlasy, ak je to možné. Ifixit ponúka návody a pomôcky pre všemožné i takmer nemožné opravy telefónov a iných elektro zariadení. Reuse lobuje v Bruseli za sociálne podniky zamerané aj na opravu. Ecos prináša požiadavky na opraviteľnosť do regulatívu Ecodesign, ktorý je štandardom pre výrobu produktov. V uliciach či na sociálnych sieťach možno vidieť boj za right-to-repair, alebo právo na opravu. Ľudia protestujú pred bránami Európskej komisie za to, aby opraviteľnosť bola povinnosťou pre výrobcov, Apple či Samsung dostáva pokuty za plánovanú obsolescenciu, Francúzko proti nej vydáva zákon a opraviteľnosť sa pomaly, ale isto dostáva aj do legislatívy.
Nájdeme takéto iniciatívny aj u nás?
Daniela Laluhová: Áno, aj na Slovensku možno nájsť iniciatívy zamerané na opravu a opraviteľnosť, ako napríklad lokálne Repair Café, Komunitná obývačka Bystro a ďalšie. V Čechách sa téme opraviteľnosť dostala už ďalej – iniciatíva Opravme Česko oslovuje rôznych aktérov v oblasti výroby a spotreby tovarov a nabáda ich k zodpovednosti, a teda k opraviteľnosti a oprave. Tiež treba spomenúť, že opraviteľnosť je jedným zo základných pilierov cirkulárnej ekonomiky, ktorá sa za posledné roky stala silným fenoménom najmä v Európe, a z úrovne aktivizmu sa dostala do čela plánovacej politiky a do prejavov popredných predstaviteľov EÚ.
Kedysi si ľudia doma bežne opravovali veci. Ako sme na tom my – opravujeme si sami veci a vieme to vôbec?
Daniela Laluhová: Väčšina z nás si svoje veci už neopravuje. Podľa európskych štatistík z veľkej miery preto, že si myslíme, že oprava je príliš komplikovaná bez toho, aby sme to vôbec niekedy skúsili. Ďalšie argumenty sú čas, nedostupné súčiastky či nástroje, a tiež chýbajúce informácie a návody k oprave. To sú presne problémy, ktoré sa snaží riešiť naša certifikácia – certifikovaný výrobok nie je len fyzicky rozobrateľný, musí mať tiež dostupné komponenty, nástroje a návod na opravu.
Na festivale Pohoda 2018 sme zisťovali, ako to na Slovensku je. Iba jeden zo siedmich ľudí odpovedal, že si svoje veci opravuje sám, sa to boli väčšinou príslušníci staršej generácie. Ďalších približne 30 percent opýtaných sa vyjadrilo, že si raz za čas niečo opravia, a len keď to nezvládnu sami, odnesú pokazený výrobok do servisu. 20 percent ľudí na to má svojho človeka v rodine či medzi priateľmi, čo je tiež veľmi príjemná forma, ako k pokazených veciam pristupovať. To boli pre nás celkom pozitívne správy, ale treba vziať do úvahy, že pri našom stánku a vôbec na festivale asi nenájdeme úplne reprezentatívnu vzorku v rámci Slovenska.
17. – 18. 10. 2019
Štv: 14:00 – 20:00 hod.
Pia: 14:00 – 20:00 hod.
Stará tržnica, Námestie SNP 25
Vstupenky v predpredaji:
4€ na oba dni: bit.ly/VstupenkyPomalo3
Vstup na mieste:
3€ na jeden den / 5€ na oba dni
Deti do 12 rokov majú vstup na podujatie zadarmo.
Event: https://www.facebook.com/events/2297994923623303/
Ak sa Vám článok páčil, zdieľajte ho medzi svojimi priateľmi a inšpirujte ľudí vo svojom okolí.
Nezabudnite sledovať náš facebook a instagram kde budú pribúdať ďalšie príspevky či zaujímavé články a samozrejme si kliknite aj na náš YouTube kanál.
Zdroj fotografií: https://www.facebook.com/pomalo.sk/
13.10.2019 21:34